Druhý Quino

Quino zomrel, ale v skutočnosti odišiel iný Quino, než ten, ktorého si dnes takmer všetci pamätajú ako otca Mafaldy.

Pre dieťa z predmestia nižšej triedy na začiatku 70. rokov 20. storočia bolo jedinou možnosťou, ako sa dostať k čítaniu, ktoré neponúkali novinové stánky, putovať do najbližšej knižnice, prekonávať dlhé vzdialenosti cez otvorené polia a nespevnené ulice plné nebezpečenstiev, z ktorých mnohé boli skutočné a iné žili len v našich hlavách.

Bez toho, aby sme boli dostatočne starí alebo mali dostatok vedomostí na to, aby sme rozlíšili komiksy od komiksov, sa nám zdalo, že tie prvé sú určené pre deti a tie druhé pre mladých ľudí s prvými ľahkými príznakmi procesu dospievania.

V tých svätyniach mlčiacich ľudí plných nudných kníh, v ktorých boli len písmená, sa okrem bežných Bruguerových kníh, ako Magos del Humor alebo Súper Humor, sotva našla polička s tými, ktoré neboli ani jedno, ani druhé. Mnohí tam našli Huga Pratta, Hergého, ale aj Quina a mnohých ďalších veľkých autorov vonkajšieho sveta.

Vyrastanie s obrázkami

Ak ma ako dieťa fascinovali stránky, ktoré vyzerali, akoby ich vytvorili nadľudia, ako dospelý si každý autor zaslúži všetok môj rešpekt(až na niektoré výnimky). Tí, ktorí sa snažia, pretože teraz už viem, akú obeť to obnáša, a ostatní za to, že sa dokážu uživiť kreslením vtipov bez toho, aby stratili nadšenie.

Neprešlo veľa rokov a všetko mi to pripadalo ako detské čítanie, aby ste mali predstavu, dokonca aj karikaturisti v novinách mi pripadali ako uspávajúce "blanditos". Drzé osemdesiate roky nám priniesli to, čomu sa hovorilo "underground", čo vdýchlo novinovým stánkom druhý život, a tiež niečo ešte undergroundovejšie, fanziny.

A tak si medzi kresbami, ako ten, čo dvakrát mrkne, vyrástol. Mnohí pokračovali v čítaní komiksov. Iní, tí hlúpejší, si mysleli, že ich dokonca dokážu nakresliť. Vo všetkých prípadoch je návrat k tomu, čo sme čítali, stále povinným a príjemným cvičením s dávkou nostalgie a znovuobjavovania.

Quino bez slov

Niečo podobné sa mi stalo s Quinom. Mafalda, jeho najpopulárnejšia postava a teraz aj najpopulárnejšia na internete, sa mi zdala príliš "biela", čiastočne aj preto, že v tom čase sme nemali veľa súvislostí o vývoji argentínskej spoločnosti. Tiež sa mi zdala seriálová ako každý iný komerčný produkt. Nie nadarmo bol jeho vznik pokusom o ilustráciu kampane na predaj domácich spotrebičov.

Ako dospelý som zistil, že Quinova veľkosť spočíva v jeho humore bez slov. Kresliť dobrý nemý humor znamená hrať vo vyšších kategóriách. A ak navyše musíte nakresliť nielen karikatúru, ale celé strany, ešte viac.

Quino, vždy diskrétny a skromný muž, sa majstrovsky a bez slov dotkol takmer všetkých jemných žánrových tém a mnohých ďalších, komplikovaných pre humor, ako sú samovražda, mačizmus, prostitúcia, zneužívanie, útlak a ďalšie problémy dneška, včerajška a vždy. V niektorých z týchto diel, aj keď použil jednoduchý vtip, dokázal ho vyzdvihnúť a rozžiariť pre jeho obrazné riešenie.

Quino zanechal veľkú dieru a mnoho dobrých karikatúr, ktoré si môžete prečítať a prečítať znova. Zomrel v stredu 30. septembra 2020 vo veku 88 rokov v Mendoze (Argentína), meste, kde sa narodil. Všetky ilustrácie sú len malou ukážkou a patria do knihy"Esto no es todo" vydavateľstva Lumen (2001). Veľmi bohatý zväzok s viac ako päťsto stranami z mnohých, ktoré boli a budú publikované.

Životopis